Každý ich má. Dni zvané Svine, keď sa pokazí nielen to, čo sa dá, ale ešte aj to, čo sa nedá. Nič to, že je to v rozpore s Murphyho zákonmi. Dňom-sviniam sa neubránite, nemáte šancu. Pretože ak vás má postihnúť, tak vás postihne. Bez pardonu. Aj keby mal pri tom použiť neférové metódy paranormálneho javu.
Minule ma jeden takýto deň-sviňa postihol v plnej miere, vrátane paranormálneho úkazu. Keď k tomu pridal moju obvyklú roztržitosť a skorú rannú hodinu, mal ma naservírovaného ako na tanieri…
Je skoré ráno, čoskoro bude pol šiestej. Mátožným krokom a zúfalo túžiac po posteli sa motkám do práce. Ako sa blížim k električkovej trati, začudujem sa, že mi pred nosom neuteká žiadna električka. Inak to vždy robia. Vyleziem na Račiansku a mierim na nástupište. Pohľad mi neprítomne zaletí dozadu a… ejha.
Výhľad mám dokonalý, no nie je práve potešiteľný. Električka číslo 11 stojí na polceste medzi dvoma zastávkami, bliká ostošesť a ľudia z nej rezignovane vystupujú. Môj mozog sa samočinne zapína a bleskovo analyzuje: keď vodič električky vypustil cestujúcich, je jasné, že električka sa odtiaľ nepohne. Keď sa nepohne ona, zastaví všetky ostatné. Dôsledok: hrozí mi zmeškanie do práce.
Ráno sa neopláca frajeriť s pochodovaním pešo, preto je voľba jasná: rýchlo k zváračskému ústavu na autobus číslo 59, čo ma dovezie priamo na Račianske mýto. Rýchlo vymyslené, rýchlo vykonané.
Spokojne čakám na autobus, čakám… A predo mnou z ničoho nič víťazoslávne presviští električka. Iná ako tá pokazená jedenástka. A za ňou ďalšia. A ďalšia. Zmätene pleštím oči a otváram ústa. Veď nablízku nie je žiadna odbočka, nič, čo by jedenástke umožnilo uhnúť, alebo ďalším električkám ju predbehnúť či obísť…
No, nech je ako chce, stojím na zastávke autobusu (ktorý nechodí) a predo mnou svištia električky jedna za druhou. Nevadí, posmeľujem sa, aj tak to bude rýchlejšie. A po chvíli už na zastávke brzdí autobus. Stále pátrajúc pohľadom po záhadne zmiznutej električke nastúpim a usadím sa. Autobus zavrie dvere, rozbehne sa… A zahne úplne iným smerom, než by mal.
Moje očné buľvy sa snažia dostať z lebky už po druhý raz. Kam to ten vehikel smeruje? Buľvy sa zmätene pristavia pri tabuli s označením… no dočerta! 75!
Vtisnem sa do sedadla a je mi mizerne. Neostáva nič iné, len pri Novej dobe vystúpiť a potupne prejsť na električku na Vajnorskej a okľukou sa dopracovať k cieľu. Čo aj urobím. Na polceste mi už zvoní telefón a kladie otázku, že či som náhodou do práce nezaspal… Nuž, nie. Len ma zastihol deň-sviňa. Pokračovanie nebolo o nič nudnejšie ako začiatok. Ale s tým vás už zaťažovať nebudem.
A čo vy? Aký je váš najobľúbenejší svinský deň?