Vie ma nesmierne potešiť, keď dokážem ešte niekoho prekvapiť. V prvom rade seba. A potom celé svoje okolie. Niekedy je to ťažké a vyžaduje si to nesmierne úsilie a drsné opatrenia. Niekedy dokonca tak drsné, že to mne samému vyrazí dych.
Môj posledný výčin v tejto oblasti však ďaleko predčil všetko ostatné, čo som zatiaľ v tejto disciplíne dokázal. Odmenou mi však je kolektívne vypliešťanie očí po suchom ozname: “Mimochodom, odchádzam do Austrálie.”
“Čože? Ty?” znie najčastejšia reakcia. No áno, ja, starý chren, čo sa už usadil natoľko, že má vlastný byt a v ňom vlastného psa. “A prečo?”
No… Práve preto. Nejako sa na tú usadeninu necítim. A odkedy prišiel ten nápad, všetko, čo sa mi stalo, ma v tom len utvrdzovalo. Ak ma niekedy pochytili pochybnosti, stačilo si pozrieť večer správy a neistota bola preč. Všetky prípadné prekážky padali s ľahkosťou, na akú skutočne nie som zvyknutý. Teraz, dva mesiace pred plánovaným odchodom, môžem neveriaco zahlásiť: Pokaziť sa už môže jedine máločo.
Iste, nemyslím si, že to bude také ľahké. Ľahko to išlo doteraz, keď ešte vždy bola možnosť zo šialeného plánu vycúvať. Až teraz to možno začne byť zaujímavé. Ale… teším sa.
Budúcnosť je nejasná, neistá, a mne sa to nesmierne, nesmierne páči!