Na prvý pohľad to bola len ďalšia z radu kurióznych správ, ktorými nás médiá obšťastnujú dnes a denne. Táto bola o šestnásťročnej dievčine, ktorá sa rozhodla stať sa najmladšou osobou, ktorá sama obopláva celý svet. Jessica Watson mala smolu – na skúšobnej plavbe z Brisbane do Sydney, kde sa jej cesta mala oficiálne začať, sa po pár kilometroch zrazila s nákladnou loďou.
Na všeobecné šťastie loď, aj keď poškodená, sa dokázala vrátiť domov a samotná odvážna námorníčka vyviazla bez zranení a ujmu neutrpel ani jej zámer dostať sa do Guinessovej knihy rekordov, aj keby mala preplávať cez sklad námorných mín.
Díval som sa na jej ružovú jachtu, ako sa plazí do prístavu, a v tej chvíli mi to doplo. Chápete? Ružová loď! Jessica má šestnásť rokov. Nemá ukončené vzdelanie, nemôže piť alkohol, nepredajú jej cigarety, nemá právo voliť, musí si počkať aj na vodičák. Na niektoré programy v televízii by sa po správnosti ani nemala dívať. Kto pre všetko na svete rozhodol, že toto dievča je schopné samo oboplávať svet?
Obvykle zastávam názor, že deti sa nemajú prehnane moderovať a keď im stokrát nepomôže vysvetľovanie, že strkať prsty do elektrickej zásuvky nie je dobrý nápad, pomôže im raz poriadny elektrický kopanec. (Len pre vysvetlenie – nie, v žiadnom príade neposmeľujem deti strkať prsty, kam nemajú, ale raz to aj tak spravia a to bude ten správny pedagogický moment.)
Lenže ružová jachta bola pre mňa priveľkým sústom. Jessica má okolo seba celý tím, vrátane hovorcu. Rodičia jej vyjadrujú plnú podporu a ona celá žiari, akí sú fasa.
Nuž takto: podľa mňa by fasa rodičia fukli milej námorníčke preventívne z dvoch strán a milo zahlásili: “Po osemnástke si rob, čo chceš, ale kým mám za teba právnu zodpovednosť, nemôžeš odo mňa chcieť, aby som o pár týždňov išiel kamsi do Japonska vyzdvihnúť tvoj popol.”
“Ale, oci,” zaprotestovala by Jessica (až na to, že svojej dcére by som nikdy nedal meno Jessica). “Po osemnástke už nebudem najmladšia, ktorá obopláva svet!”
“A zaplať pánboh za to. Čo vlastne chceš dokázať tým, že budeš kormidlovať loď okolo sveta v šestnástich? Že o rok neskôr sa nájde niekto, kto sa rozhodne pre to isté v pätnástich?”
Na smrť urazená Jessica by tresla dverami a najbližšie dva roky by na každom kroku lamentovala, ako jej trápny a necitlivý otec zničil jej sen. V osemnástich by mi ukázala vztýčený prostredník a začala sa chystať na cestu okolo sveta. Ktorá by sa neuskutočnila, lebo osemnásťročná jachtárka nie je ničím zaujímavá a sponzori by sa vrhli na pätnásťročného chlapca, ktorý sa chce stať najmladším… a tak ďalej.
“Pätnásť,” prehodil by som pri nedeľnom obede, načo by sa Jessica rozrevala a dva dni by sa so mnou nerozprávala.
O pár rokov neskôr by za ňou pričiel jej desaťročný syn s nápadom, že chce byť najmladším šoférom formuly 1. Jessica by mu preventívne fukla z dvoch strán a milo zahlásila: “Po osemnástke si rob, čo chceš, ale kým mám za teba právnu zodpovednosť, nemôžeš odo mňa chcieť, aby som ťa išla zoškrabávať z dvestometrového úseku na Hungaroringu.”
Nuž ale, to sa nestane. Jessica je naďalej odhodlaná a rodičia ju naďalej podporujú. Ani kolízia s loďou pár metrov od domu nepomohla. A to už naozaj môžeme považovať za upozornenie zhora, že na ružovej lodičke veľkosti pohodlnej vane nie je cesta okolo sveta plavbou v bazéne. Lenže komu niet rady…