Listy pionierovi

Je to jav všeobecne rozšírený – z ničoho nič, bez akejkoľvek súvislosti vám v hlave vyskočí spomienka. Na niečo viac či menej bezvýznamné, o čom by ste najskôr povedali, že ste na to dávno zabudli. Spomienku nič nevyvolalo, aspoň na nejakú súvislosť so súčasným dianím okolo seba neprídete, no napriek tomu sa z ničoho nič objaví. Akoby ju z pamäťových zásuviek vytlačili ostatné hromadiace sa spomienky. Ale namiesto toho, aby sa definitívne zmazala, vyskočí na povrch. Tak som si spomenul na Denisa.

Súdružka ruštinárka nám v ktoromsi vyššom ročníku základnej školy rozdala adresy sovietskych pionierov, s ktorými sme si mali dopisovať. Mali sme si tak cvičiť ruštinu a utužovať bratstvo so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Ja som vyfasoval Denisa z Buzuluku.

Nemal som poňatia, kde je Buzuluk a prečo by ma mal trápiť sovietsky pionier. Padlo mi zaťažko posielať rodičom pohľadnice či nebodaj listy z pionierskych táborov – ani im to nechýbalo, ako tvrdili. Boli radi, že majú na čas o pár detí menej a keby sa nám niečo stalo, tak by snáď súdružky vedúce dali vedieť.

Nuž ale, súdružka učiteľka zadala úlohu a bolo si s ňou treba nejako poradiť. Netuším, ako som dotyčný list skoncipoval. Neviem, čo som mu napísal, ani čo mi odpovedal – lebo ako slušne vychovaný pionier odpísal. V schránke nám raz pristála obálka leteckej pošty. Ostatné všetko je ponorené v tme definitívneho zabudnutia. Koľko listov sme si vymenili? Dva? Tri? Ani jeho tá korešpondencia dobrovoľne-nasilu s nejakým absurdným pionierom z Československa zjavne nenadchýnala.

Posledný list som mu poslal koncom roku 1989, po asi ročnej odmlke. Pekne som mu opísal udalosti novembrovej revolúcie. Odpoveď neprišla. Možno mu to bolo jedno, možno môj list ani nedostal. Viac sa už neozval a zmizol v rovnakom prepadlisku ako tie decká z pionierskych táborov, s ktorými sme sa stretli raz a naposledy, a ak by sme sa teraz minuli na ulici, už sa nespoznáme.

Spomienka na listy Denisovi je taký kýptik, fragment. Vôbec si nepamätám, čo bol zač, ak sa to vôbec z tých listov dalo spoznať. Nespomeniem si, čo mi písal on a čo jemu ja. Zjavne sme na seba nemali žiaden vplyv. A aj tak sa mi zrazu objavil v hlave a ja som na chvíľu zauvažoval, čo je s ním dnes. Existujú milióny scenárov nudného aj vzrušujúceho života. Ale nemajúc sa čoho zachytiť, stratil som sa v tom mori nepreberných možností.

Internet je všemocný a keby mi na tom tak hrozne záležalo, určite by som ho našiel. Lenže – priznávam sa dobrovoľne, mne na tom nezáleží. Denis mi nijako neprirástol k srdcu, jediné, čo nás tie stovky kilometrov spájalo, boli vynútené listy.

A teraz už len uvažujem, či aj jemu niekedy v uplynulých rokoch takto nesúvislo, bez emócií, vyskočila tá nedôležitá spomienka na mňa. Len to by som rád vedel.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.