Opera v Sydney osirela. Jej otec, architekt Jorn Utzon zomrel. Vybral som sa k nej, ani nie tak vyjadriť úprimnú sústrasť, skôr cynicky zvedavý, či ju pre túto príležitosť nezahalili do čierneho súkna, alebo niečo podobné štýlové.
Na moje veľké sklamanie sa však nič podobné nedialo. Opera bola takisto v obložení turistov ako kedykoľvek inokedy. Nuž, čo sa dá robiť. Len zmeniť plán – namiesto hyenieho pasenia sa na smútku budovy som sa vybral aktívne loviť. Buskerov.
O tom, čo je to busking, som písal už dávnejšie. Aby ste nemuseli klikať, budem citovať sám seba:
Busking je jednoslovné pomenovanie toho, čo by sme u nás nazvali pouličné umenie. Hoci si pod týmto pojmom obvykle predstavíme niekoho, kto brnká na gitare a prinajhoršom do toho spieva, ako ukazuje príklad oných artistov, možnosti sú omnoho širšie a ľudská vynachádzavosť nepozná hraníc. Obzvlášť v Sydney, ako v meste hojne navštevovanom turistami.
Takže okrem gitaristov, z ktorých jeden ozvláštňuje svoje predstavenie tým, že na jednej gitare hrá a druhú balansuje na čele, tu máme ďalších hudobníkov – samozrejme, domorodcov a ich dúchanie do didgeridoo (najnovšie do techno podmazu, dosť dobre to znie!), saxofonistku, ktorá si takto privyrába na štúdium, či Peruáncov s Panovou flautou. Dnes jedna prinajlepšom stredoškoláčka desila ľudí opernými áriami, ktoré jej bohužiaľ veľmi nešli.
Nielen hudbou je človek živý – neďaleko Opery majú svoje stanovištia živé sochy a tu i tam môžete zazrieť aj maliarov, ktorí, aj keď nesmú portrétovať okoloidúcich (kreslenie na objednávku je totiž už iný druh činnosti, nie busking), predvádzajú, ako kreslia, a dúfajú, že okoloidúci im niečo hodia do klobúka.
Aby ste mohli takto predstúpiť pred ľudí, potrebujete značnú dávku guráže a sebadôvery. Nie je tu bariéra javiska a hľadiska, vaši diváci nebudú pokojne sedieť a vnímať vašu hudbu alebo iný druh umenia, ktorým ich chcete oblažovať.
Veľmi pobavene som sledoval jedného začínajúceho mladého gitaristu, ktorý bol taký strémovaný, že v žiadnej pesničke sa nedostal ďalej ako po druhý verš – buď sa mu na hmatníku gitary zamotali prsty, alebo mu vypadol text. Nakoniec z miesta potupne ušiel, morálne porazený konkurenčným latino gitaristom, ktorý okrem ponuky predaja vlastného CD mal aj zosilovač a súperiť s ním v rovnakej disciplíne bola zhola nemožné.
Koniec citátu.
Nádejní speváci brnkajúci na gitare a okoloidúcim na nervy nie sú ničím výnimočným a pravdu povediac, ani ničím príliš zaujímavým.
To táto dievčina je už iné kafe. Za aktívnej pomoci publika (aktuálnou obeťou boli Poliak a Angličan) predvádzala rôzne krkolomné kúsky, aby sa v závere napchala do krabice o objeme 40x40x40 centimetrov.
To všetko za spŕšok živého a vtipného komentára k publiku aj k okoloidúcim (“Hej, pane, vás som tu včera videla. Len ste boli s inou ženou. Pardon, madam, to bol žart. Bol s mužom.”). Nakoniec sa do toho akvária vtrepala celá (“Sakra, v katalógu to vyzeralo väčšie. V Japonsku to predávajú ako dvojizbový byt.”) a zaslúžene od publika okrem potlesku a ujúkania dostala aj celkom slušný obnos.
Okrem rôznych mladistvých gitaristov a speváčok sa po Sydney potulujú aj ľudia, ktorí sa buskingom seriózne živia. Klauni tvarujúci balóny, veštkyne, kúzelníci a predovšetkým hudobníci. Opäť sme pri nich.
Celé skupiny domorodcov dúchajúcich do didgeridoo. Gitaristi na výrazne vyššom leveli ako mládenci s repertoárom Bryana Adamsa. Čínsky huslista vystupujúci na ulici vo fraku a hrajúci klasiku.
Majú svoj rozvrh, kto, na akom mieste a v akom čase vystupuje – to aby sa predišlo hádkam a bitkám o lukratívne miesta.
Profesionálnych buskerov spoznáte ľahko, pretože okrem schopnosti a cviku zväčša ponúkajú na predaj aj svoje CD, vydané svojpomocne. To je aj prípad posledného videa.
Chlapík na ňom je však čímsi zvláštny. Volá sa Shibaten a z Japonska sa prebuskoval cez Austráliu až do Kanady. Na každom mieste sa zdrží tak dlho, aby si hraním na ulici zarobil na ďalšiu cestu. Okrem didgeridoo hrá aj na gitare a sprevádza sa na rôznych bicích nástrojoch. Od neho som si to CD dokonca kúpil, chalan je šikovný.
V Sydney zotrvá ešte týždeň a presúva sa do Kanady. Takže ak ho tam niekde uvidíte, už budete vedieť, o koho ide. Nie všetci jeho kolegovia sú takíto známi. No všetci, bez rozdielu na druh a úroveň predvádzaného umenia, si zaslúžia náš obdiv. A čím sú lepší, tým viac mincí či bankoviek do klobúka.