Počasie trochu pritvrdilo, aby aj Austrálčanom pripomenulo, že je zima, ale kvartetu pouličných eskamotérov v strede mesta to neprekážalo. Odvážne hore bez bubnovali a jeden z nich predvádzal krkolomné kúsky, saltá a premety. Prilákali veľké publikum, čo by im ostatní buskeri mohli len závidieť.
Uhm, pekne po poriadku – busking je jednoslovné pomenovanie toho, čo by sme u nás nazvali pouličné umenie. Hoci si pod týmto pojmom obvykle predstavíme niekoho, kto brnká na gitare a prinajhoršom do toho spieva, ako ukazuje príklad oných artistov, možnosti sú omnoho širšie a ľudská vynachádzavosť nepozná hraníc. Obzvlášť v Sydney, ako v meste hojne navštevovanom turistami.
Takže okrem gitaristov, z ktorých jeden ozvláštňuje svoje predstavenie tým, že na jednej gitare hrá a druhú balansuje na čele, tu máme ďalších hudobníkov – samozrejme, domorodcov a ich dúchanie do didgeridoo (najnovšie do techno podmazu, dosť dobre to znie!), saxofonistku, ktorá si takto privyrába na štúdium, či Peruáncov s Panovou flautou. Dnes jedna prinajlepšom stredoškoláčka desila ľudí opernými áriami, ktoré jej bohužiaľ veľmi nešli.
Nielen hudbou je človek živý – neďaleko Opery majú svoje stanovištia živé sochy a tu i tam môžete zazrieť aj maliarov, ktorí aj keď nesmú portrétovať okoloidúcich (kreslenie na objednávku je totiž už iný druh činnosti, nie busking), predvádzajú, ako kreslia a dúfajú, že okoloidúci im niečo hodia do klobúka.
Aby ste mohli takto predstúpiť pred ľudí, potrebujete značnú dávku guráže a sebadôvery. Nie je tu bariéra javiska a hľadiska, vaši diváci nebudú pokojne sedieť a vnímať vašu hudbu alebo iný druh umenia, ktorým ich chcete oblažovať. Veľmi pobavene som sledoval jedného začínajúceho mladého gitaristu, ktorý bol taký strémovaný, že v žiadnej pesničke sa nedostal ďalej ako po druhý verš – buď sa mu na hmatníku gitary zamotali prsty, alebo mu vypadol text. Nakoniec z miesta potupne ušiel, morálne porazený konkurenčným latino gitaristom, ktorý okrem ponuky predaja vlastného CD mal aj zosilovač a súperiť s ním v rovnakej disciplíne bola zhola nemožné.
Pre niekoho je predstava, že uprostred ľudí začne vyspevovať, horšia ako smrť. Niektorí sa prekonajú a zvyknú si. No a nanešťastie sú aj takí, čo sú čudáci od prírody. Nad mojou obvyklou kávou som fascinovane sledoval práve takého čudáka. Ako svoj predmet buskingu si totiž vybral – tanec. Na tom by ešte nebolo nič čudné, ale, jemne povedané, ten chlapec nemal pre ušľachtilý pohyb najmenšie vlohy. Snažil sa zaujať kreáciami, ktoré odkukal od šikovnejších tanečníkov kdesi na diskotéke. Asi nedával veľký pozor, lebo nič sa mu nedarilo a hoci diváci nepočuli žiadnu hudbu, už len od pohľadu bolo zrejmé, že rytmus a tento busker nie sú priveľkí kamaráti.
Hudbu pritom mal – na hlave mu trónili veľké slúchadlá, ktoré mu zjavne poskytovali hudobný podmaz do jeho hopsania. Tento pantomimický tanec, alebo ako by sme to nazvali, veľký ohlas nevzbudil. Busker sa tu a tam zastavil, keď mu plánovaná figúra nevyšla vôbec podľa predstáv a chvíľu premýšľal. Zrejme nad tým, prečo ľudia okolo neho opisujú široký oblúk a jeho klobúčik na zemi zíva prázdnotou.
Okolo prešiel mladík, ktorý sa na celom výjave nehanebne zabával, nahlas sa smial a krútil hlavou. Pritom mu celkom ušlo, že si ho premeriavam nedôverčivým, až podozrievavým pohľadom. Nečudujte sa mi. Na bosých nohách mal obuté vietnamky, pochodoval v krátkych nohaviciach – a na rukách sa mu skveli teplé rukavice. Čudák sa smial na čudákovi, že potichu a zle tancuje. Na chvíľu som si želal, aby sa busker prestal zvíjať a začal sa nahlas smiať na čudácky odetom okoloidúcom. Aspoň by sme sa zabavili viacerí.