Ak ste obeťou predsudkov alebo zlej povesti, jediné, čo si môžete želať, sú pevné nervy. Pri konfrontácii s takýmto niečím vám totiž nič iné nepomôže. Myslel som si, že tu, dole hlavou, nemajú o Slovákoch ani poňatia.
Sčasti sa mi to potvrdilo – väčšinou je Slovensko “nejaká krajina v Európe” a viac Austrálčanov netrápi. Jeden japonský spolužiak sa mi akurát horlivo ospravedlňoval, že si moju národnosť zapamätal zle ako rumunskú. Nechcel som ho uvádzať do rozpakov otázkou, čo si myslí, aký je rozdiel medzi Slovenskom a Rumunskom. V najlepšom prípade by nemal ani poňatia. V najhoršom prípade – neviem, ani najdivokejšia fantázia nestačí.
Všetko to začalo vzdelaným učiteľom angličtiny, ktorý raz vpochodoval do triedy, zrak mu padol na moje topánky, strhol sa, pozrel druhýkrát a s úľavou zahlásil: “Už som sa zľakol, že máš ponožky v sandáloch.”
Moje buľvy sa pokúsili roztrieštiť očné jamky a s neskrývaným zdesením som sa opýtal: “Prečo by som niečo také robil?”
“Slováci, Česi a Nemci to robia bežne,” odvetil učiteľ vážne. Napokon sa nad mojím šokovaným výrazom zľutoval a pripustil: “Teda, päť rokov dozadu. Teraz už len Nemci.”
Mohol som ho obviniť, že má iba predsudky, ale vzhľadom na to, že už niekoľko rokov učí angličtinu cudzincov, asi by som z toho boja nevyšiel víťazne.
Omnoho tvrdšiu ranu mi zasadila naša učiteľka bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Filipínčanka v stredných rokoch, ktorá sa ani tridsať sekúnd nedokáže držať témy, ale rozpráva nesmierne rada. Ako náruživá cestovateľka takmer vždy skončí pri opise svojich potuliek po svete. Schodila si aj Európu a nanešťastie zavítala aj na Slovensko.
“Majú tam vlaky, do ktorých sa musíte štverať po schodoch!” posťažovala sa na adresu Európy. Radšej som nevyskakoval, že tu síce z nástupišťa pohodlne vleziete do vlaku, ale keď už ste raz v ňom, aj tak musíte liezť hore alebo dolu po schodíkoch – vlaky sú tu totiž poschodové. Ctená pedagogička medzitým pohoršene prešla na ďalšiu nepochopiteľnú vec, s ktorou sa v Európe stretla: “Za záchody tam musíte platiť!”
Trieda plná Thajčanov zdesene zhíkla. Učiteľka pochmúrne prikývla: “Veru. Preto, keď pôjdete do Európy, vždy majte pri sebe drobné. Alebo skočte do McDonald’s, tam sa nemusí platiť,” poradila nám s úsmevom.
Po tridsiatich sekundách bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sme sa opäť ocitli v Európe. A priamo na Slovensku. “Slováci sú veľmi neochotní. Nepomôžu vám, keď máte problém,” podelila sa so svojou skúsenosťou. Ako vysvitlo, na schodíkoch onoho pohoršujúceho vlaku sa trápila s priťažkým kufrom a nikto jej nepomohol. Nevládala ho ani vyložiť na poličku nad hlavou, až ju zachránil nejaký vojak, ktorého však tiež o to musela požiadať.
Horlivo som si želal, aby už prešla na nejakú inú krajinu.
“Ale Slováci sú veľmi, veľmi pekní ľudia!” povedala zrazu. Zastrihal som ušami. “Najmä muži. Krásni!”
Uľavilo sa mi. Sme neochotní, ale aspoň fešáci. Vrelo som sa na ňu usmial. Ten úsmev mi zmrzol na tvári, keď dodala: “Aspoň Američanky, s ktorými som sa rozprávala, to hovorili. Ja som na Slovákov zvyknutá zo svojich tried, mne to tak nepripadalo.”
Stalo sa vám už niekedy, že len úplná paralýza vám zabránila vliezť pod stôl a zúbožene skučať? Nuž, mne áno, na hodine bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, kde som sa dozvedel, že Američanky sú z nás úplne hin. Skvelé, úžasné, bezchybné.
A potom nech sa mi niekto čuduje, keď mám najväčšiu radosť z ľudí, ktorí vedia akurát to, že Slovensko je “nejaká krajina v Európe”.