Posledná štácia s výhľadom na more

Možno sa to bude zdať niekomu čudné, ale v každom meste, kde sa chvíľu zdržím, chcem vidieť aspoň jeden cintorín. Okrem nespochybniteľného estetického zážitku a atmosféry pokoja je to aj inšpiratívne. Viem, že nie som sám, čo blúdi po cintoríne, číta si mená a epitafy a nehorázne si vymýšľa príbehy ľudí, ktorí tu pokojne oddychujú. No a tiež je to nezanedbateľne poučné – človek sa o cudzej kultúre veľa naučí práve z cintorína. Ako ľudia pochovávajú svojich blízkych a čo pre nich ich hroby znamenajú.

Pri svojich potulkách som teda konečne objavil cintorín Waverley a samozrejme, že som si jeho prehliadku nenechal ujsť. Poďte sa teda so mnou pozrieť, čo som videl a čo som sa dozvedel.

Ako sa na správny cmiter v Sydney patrí, je na pobreží. Presnejšie, na útese neďaleko populárnej pláže Bronte. Ktovie, nakoľko to bola múdra voľba – členitý terén si vyžiadal budovanie kaskádovitých hrobov.

Keď si stanete na kraj, chrbtom k moru, rozprestiera sa pred vami neskutočne rozľahlá plocha porastená kamennými obeliskami, sochami a hrobkami. Človek má pocit, že po zotmení obyvatelia hrobov vychádzajú von a prízračne svetielkujúc si sadnú na vrcholky svojich príbytkov a pozerajú na more. Aspoň teda ja by som to robil tak.

Práve poloha waverleyského rakvakempu je zrejme príčinou najnápadnejšieho rozdielu medzi ním a cintorínmi, ktoré som doteraz videl. Vegetácia je tu totiž takmer nulová. My sme uvykli na mohutné stromy a všadeprítomnú zeleň, ktorá európskym cintorínom dodáva tienistý, malebne ponurý ráz.

Na útese pri mori sa však udržia iba rastliny, ktoré príliš nedvíhajú hlavu. A tak je na celom cintoríne len nízka a nie príliš malebná burina, ktorú sem-tam ozvláštni nejaká obzvlášť tvrdohlavá palma.

Priznám sa, práve tá absencia zelene na mňa nepôsobila prívetivo. Človek si tu pripadá ako v kameňolome a navyše Austrálčania sa mŕtvymi príliš nezaoberajú.

Hoci je cintorín vo Waverley stále aktívnym pohrebným miestom, pôsobí opustene. Akoby pozostalí štedro zainvestovali do šutrov v snahe urobiť čo najkrajší kameň, a potom prídu na cintorín raz do roka, pozametať náhrobnú dosku a skontrolovať, či písmenká nevybledli. Nové hroby sa už ani neťahajú do výšav, uspokoja sa s kameňom a dovidenia.

A presne to je najväčší rozdiel oproti slovenským cintorínom – tu totiž chýbajú vdovy! Áno, starenky v čiernom, ktoré sa motajú po cmiteri a v duchu – alebo aj celkom nahlas – diškurujú so svojimi zosnulými manželmi.

waverley-005

Napriek obrovskej rozlohe je tento cintorín nápadne mŕtvy. Za celý čas, čo som sa tu prechádzal, som stretol jediného vdovca, ale vdovu ani jednu. Teda, nie žeby som patril k tým, čo nedajú pokoj svojim príbuzným ani po smrti, skôr naopak (moji drahí zosnulí by o tom vedeli rozprávať – ešteže nevedia!).

Pre mňa je miesto posledného odpočinku jednoducho miesto, svoje spomienky mám inde. Zdá sa, že tu je to celonárodný postoj.

Hoci je cintorín pekný, malebných a skutočne fotogenických objektov je tam poskromne. Nezabúdajte, že je to cintorínisko obrovské, takže keď vás budú bolieť nohy, zamierte k hrobu Bena Robertsa, ktorého vo veku 28 rokov zabil bombový útok na Bali. Jeho rodičia mu skutočne pripravili hrob s výhliadkou – namiesto pompéznych anjelov je na ňom lavička, na ktorú si môžete sadnúť a dívať sa dolu kopcom na more. Pouvažujete a zistíte, že aj tá lavička hovorí o tom istom: svet je pre živých. Mŕtvi nech spia.


[ssba]

Facebook

G+