Ako pozornejší čitatelia už vedia, najväčšie nadšenie z môjho presunu do Austrálie ma chytá, keď som blízko mora. Našťastie, v Sydney to nepredstavuje nejaký vážny problém, stačí vedieť, kam ísť.
Nie, teraz nehovorím o okolí Opery a ani o civilizovanej zátoke Darling Harbouru. Ale o mori, so všetkým, čo so sebou prináša. A čo vlastne?
Nuž, tak okrem rôznych spôsobov dopravy aj živočíchov – napríklad čajky, ktoré mi vôbec nepadli do oka. Majú žlté oči a sú drzé a hlučné rovnako ako školopovinné deti. Dnes sa mi podarilo uloviť (fotoaparátom, samozrejme) dokonca aj pelikána.
Občas sa objavia delfíny a sem-tam aj zablúdené veľryby. Morské cicavce sa mi zatiaľ nepošťastilo vidieť, ale to ešte neznamená, že niet čo fotiť.
Dnešná fotoprechádzka je z oblasti Watson’s Bay a skromne sa pridružili aj tri fotky zo známej pláže Manly. Skromne preto, že v čase mojej návštevy sa počasie príliš nevyznamenalo a hoci nás odmenilo dúhou, ktorá vyrastala priamo z mora, na fotografovanie to nebolo.
Zato Watson’s Bay vyzerala ako z katalógu – modrá obloha, more, divoké skaly, čisté pláže a výhľad, ktorý by nejednému suchozemskému turistovi vyrazil dych.
Nuda rozhodne nebola – jednak som sa dnes nudapláži vyhol, jednak som nečakane objavil pohľad za milión. Naskytol sa mi obraz, ktorý ma takmer zrovnal so zemou – stojac na skale, videl som šialené útesy padajúce desiatky metrov dolu, rozoklané masívne skaly, o ktoré sa rozbíjal príboj a predovšetkým – konečne šíre more, rozľahlá modro-modrá plocha, ktorá berie reč. Nič vytvorené človekom sa tomu nemôže rovnať, žiadna kolosálna stavba nedokáže zatieniť tú jednoduchú obrovskú scenériu.
Kochajúc sa pohľadom som si dojato povedal: “Tu chcem žiť!” Po krátkom tichu som sa opravil: “Veď tu žiješ, ty pako!” I tak dobre, rozhodol som sa napokon spokojne a pustil som sa do márnej snahy zachytiť niečo z tej veľkoleposti do objektívu fotoaparátu.
Keby sa tak dalo odniesť si celý ten pohľad, slaný vzduch v pľúcach… Nejde to, ale aspoň tie spomienky mi môže zobrať iba senilita.
