Mlčať je zlato

Napadla mi vskutku opovrhnutia hodná myšlienka. Ale skutočne. Musím rovno povedať, že som sa zahanbil. Až som sa sám vyhrešil, že mi takéto veci vôbec napadajú a kde sa to vo mne, preboha, berie?

Nie, samozrejme, že vám nepoviem, aká to bola myšlienka. Bola, konieckoncov, zahanbujúca a bol by som nerád, keby o nej niekto vedel. Čo by si o mne pomyslel? Nie, určite sa s ňou nepodelím. Mlčať je zlato.

Máme skrátka určité medze, čo sa patrí a čo už nie je dobré povedať nahlas či napísať. Preto je celkom znepokojivé, keď sa tieto hranice posúvajú. Keď je zrazu akceptovateľné podeliť sa s myšlienkou, ktorá mala pekne ostať v hlave. Že namiesto pobúrenia nám iní ľudia zatlieskajú.

Lenže… Je tu ešte jeden problém. Síce som sa zahanbil a s myšlienkou som sa nepodelil, utešujúc sa aspoň tým, že zlato mlčím…

Ibaže tá myšlienka mi v hlave ostala. Tak ako stovky, tisíce, milióny opovrhnutia hodných myšlienok ostávajú v našich hlavách, len číhajúc na príežitosť, aby mohli vybehnúť von do prostredia, ktoré im ešte toť pred chvíľou neprialo a zrazu im je naklonené. Pripoja sa k ďalším myšlienkam, rodným sestrám, rovnako opovrhnutia hodným ako ony samy.

Máme ich stále v hlavách a mlčanie je zlato. Mačacie.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.