Nie som práve filozofický typ, ale jednu zo životných právd som pochopil veľmi rýchlo, dokonca tuším ešte v detskom veku.
Všetko raz pominie.
Tým nemyslím teraz uvedomenie si vlastnej smrteľnosti. Celkom prízemne mi to napadalo v čase chorôb, problémov, rodinných aj školských drám. Stačí to vydržať a ono to prejde.
K tomuto priam dokonalému zenovému postoju som sa obracal aj teraz, keď bol národ zase obrobený zozadu, bez lásky a s výhľadom, že za to ešte bude musieť zaplatiť. No čo. Štyri roky. Aj to pominie.
Len mi potom napadla jedna dosť znepokojivá vec.
Iste, o štyri roky to pominie. Ale – čo dovtedy?
Pomaly už začínam vyzerať autobus číslo 40. Znervózňujúce číslo samo osebe. A to ešte tento čas mám stráviť vyčkávaním, že však to pominie?
Lebo pominieme sa aj my. A nerád by som, aby to bolo stále počas čakania na to, že niečo prejde.