Nie som Francúz, zato som sviňa

Rozmýšľam nad takouto zárobkovou činnosťou: pripravím si tabuľu s nápisom “Za každé zodpovedanie otázky, či som Francúz, inkasujem AU$ 1”. Do roka budem mať po starostiach, odkiaľ si zafinancovať štúdium a pobyt v Austrálii. Večná škoda, že mi to nenapadlo skôr. Už som mohol byť za vodou.

Doteraz som nechápal, čo vedie ľudí k pomerne divokému dohadu o krajine môjho pôvodu. Ak ste niekedy počuli Francúza snažiť sa rozprávať po anglicky, asi mi dáte za pravdu, že to je jedinečný a inou národnosťou nenapodobiteľný úkaz. Ešte keby som sa veľmi snažil ho napodobniť, možno by som niekoho oblbol. Prečo ma teda považujú za Francúza?

Chvíľu mi trvalo, kým som ten myšlienkový pochod dešifroval. Vyzerá to takto: nič netušiaci Austrálčan, ktorý sa so mnou dá do reči, rýchlo identifikuje, že angličtina nie je mojím rodným jazykom. To vylučuje Austráliu, Anglicko a pridružené krajiny, aj USA.

Celkom zjavne nepochádzam z Ázie ani z oblastí obývaných ľuďmi bohatšími na pigment. Takže je jasné, že mám európsky pas. Aussík zaloví v pamäti, čože to v tej Európe žije. Databáza vyhodí Nemecko a Francúzsko. A keďže v sandáloch nemám obuté ponožky, musím byť Francúz.

Keď si vypočujete obvinenie z francúzskosti párkrát za týždeň, aj vás to omrzí. Nič proti Francúzom, ale čo je veľa, to je veľa. Vo chvíli, keď padne to neblahé “Are you French?” zapne sa automatický spínač mojej svinskosti, pery sa sformujú do ľudožrútskeho úsmevu a už sa teším, čo bude nasledovať.

Akonáhle identifikujem svoje rodisko, reakcia je bez jedinej výnimky rovnaká: Austrálčan sa zatvári chápavo a vypustí rovnako chápavé citoslovce. V tej chvíli viem, že mám pred sebou obeť tzv. portugalského syndrómu: má hmlistý dojem, že taká krajina niekde existuje, ale ani pred popravčou čatou by o nej nevedel nič povedať.

Sviňa vo mne zachrochtá blahom. Na chápavý výraz odpoviem prekvapene-potešeným výrazom a radostne sa opýtam, či moja obeť pozná Slovensko, či tam nebodaj bola, alebo čo o ňom počula. A ďalej sa len kochám pohľadom na utrpenie domáceho, ktorý sa snaží vykorčuľovať z nesmierne rozpačitej situácie: ako čo najelegantnejšie zvrtnúť diskusiu, aby neboli nezdvorilí.

Najviac oceňujem tých, ktorí bez mučenia priznajú, že nemajú ani šajnu, akurát že vedia o existencii štátu s podobným názvom (áno, pre niektorých bolo prekvapením, že Slovakia a Slovenia sú dve rozličné krajiny).

A teraz príde tá zásadná otázka: prečo, pre všetko na svete, sa moja interná sviňa aktivizuje týmto spôsobom? Prečo týram slušne vychovaných domorodcov, ktorí sa snažia byť ku mne čo najzdvorilejší?

Rozvíjal som rozličné teórie, ale keďže sebaklam mi nikdy nešiel, napokon som si to musel priznať na plnú hubu: mindrák. Presne ten mindrák malých národov, ktoré sa idú uhnačkovať k smrti, keď ich niekto nepozná. A to som si myslel, že som voči tomu imúnny.

Nuž, zmena podnebia prináša aj zmenu pohľadu. Asi ako keď som vysvetľoval známemu Brazílčanovi, aby krajiny V-štvorky neoznačoval ako Východnú Európu, lebo sa jej obyvatelia môžu uraziť. Kým som neopustil rodnú hrudu, bolo mi to srdečne ukradnuté.

Príčinu som teda identifikoval a patrične sa za ňu hanbím. Ale ak si myslíte, že mi to zabráni ďalej týrať slušne vychované okolie, ste na omyle. Ten pohľad je za všetky peniaze!


Komentáre