Poznáte tú koreláciu medzi pýchou a pádom. Pozná ju každý, ale to nám, horenosným ľuďom vôbec neprekáža, dnes a denne na to doplácame. A veru aj ja.
Všetko to začalo inkontinentnou umývačkou riadu, to ona ma donútila zdvihnúť nos, len aby mi doň onedlho napršalo. Keď tento skvelý vynález začal ucvrkávať vodu na dlážku, pochytila ma najprv panika. Ako som sa už svojho času priznal, som manuálne zručný asi ako stredne inteligentný šimpanz, preto mojou prvou reakciou bola myšlienka, že treba zavolať opravára.
Vtedy však nastúpila neblahá črta mojej povahy, a to syndróm “ja sám!”, známy poniektorým rodičom. Spočíva v tom, že dieťa (alebo s prepáčením dospelý človek) sa silou-mocou hrabe aj do vecí, ktorým ani zamak nerozumie a skončí to katastrofou. To by bolo v poriadku, keby sa z toho dotyčná osoba poučila. Lenže osoba sa nepoučí.
Odhodlane som preto vliezol pod kuchynský drez a začal skúmať pôvod presakovania vody. Rozobral som všetko, čo sa rozobrať dalo. A stalo sa čosi nečakané. Dôkladnou analýzou jednotlivých súčiastok odtoku som prišiel na to, že dobrí ľudia, čo mi umývačku zapájali, ju zapojili zle. Vskutku, profesionáli dali opačne jedno tesnenie. Skúsil som ho otočiť – a hľa! Umývačka už neupustila ani kvapku!
Nadul som sa ako tie nafukovacie ryby a v duchu som sa tľapkal po pleci. Myslel som si, že som konečne prelomil kliatbu, najlepšie vyjadrenú neveriacim pohľadom pána učiteľa na základnej škole, ktorým oceňoval moje výrobky na technických prácach. No, väčšinou mali s prácami mojich spolužiakov spoločný materiál, ale tvarom sa na ne príliš nepodobali. Vlastne sa nepodobali vôbec na nič. Tak tomu je koniec, posmeľoval som sa.
Núdza naučila Dalibora húsť, hovoria bratia Česi. Akosi už zabúdajú dodávať, že dotyčný síce húdol, ale určite to nebolo virtuózne. (Popravde, vôbec nešlo o husle, ale to nechajme teraz bokom.) Tak aj ja, z núdze som sa pustil do opravy a podarila sa. Preto som si myslel, že už sa môžem pustiť do hocičoho. Tento názor vo mne podporilo aj to, že som dokázal namontovať svietidlá nad linku. Už akosi samozrejme som predpokladal, že nainštalovať s kúpeľni tyč na záves aj so závesom bude hračka.
Nebola.
Nechcem tešiť škodoradostné dušičky opisom toho, čo som pri zdanlivo ľahkej a jednoduchej montáži vyvádzal. Podstatné je, že záves (zatiaľ) visí, v strope je o jednu zbytočnú dieru viac a ja som trpko poučený. Na tretíkrát sa mi síce podarilo záves zorganizovať, ale skončil som trasúci sa, mokrý ako myš a načisto frustrovaný. Teraz už len čakám, kedy sa mi tá kovová tyč zrúti na hlavu.
Už tretí deň obchádzam závesný vešiak na stenu. Predsieň si ho priam pýta. Ale moja istota je preč. Asi už nenávratne. Pred očami mi defilujú všetky tie spotvorené ručné výrobky zo základnej školy. Je mi jasné, že vŕtačku len tak skoro do ruky nechytím…