Dnes je to práve rok, čo sa moja domácnosť obohatila o ďalšieho člena. Presne 5. septembra 2006 do môjho vbytu vpadol červený štvornožec a osral parkety. V tej chvíli som si uvedomil, že moje bohumilé rozhodnutie poskytnúť útočisko labradorke v dôchodku vypálilo akosi čudne. Po byte mi namiesto flegmatickej starej dámy korzoval psychotický klokan zamaskovaný za psa. A mal hnačku, z ktorej som ho dostával nasledujúcich šesť týždňov.
Pôvodne zamýšľanú labradorku mi niekto vyfúkol pred nosom, no ja som bol taký zmítorený predstavou psa, že som sa vybral do bratislavského útulku pozrieť si tamojších havkáčov. Musel som uisťovať pani za pultom, že naozaj nechcem šteniatko, tak ma poslala vyššie. V kotercoch tam štekal bezpočet rôznych psov. Skákali na plot a dožadovali sa adopcie.
V mase čiernych havkáčov vynikal jeden ryšavec. Ani nie tak farbou, ako tým, že po úvodnom vrhnutí sa na pletivo a šteknutí sa odpútal od ostatných a rozbehol sa na opačnú stranu – k dverám. Bleskovo som naňho ukázal: “Ten je inteligentný, ukážte mi ho!”
No, presnejší výraz by bol vychcaná potvora, ale to som vtedy samozrejme nevedel. Že mnou vybraný psíček je nesmierne temperamentný, som si všimol rýchlo, ale až doma predviedol, že je zdatným skokanom do výšky. Ani on, ani ja sme nesúhlasili s útulkovým menom Pongo. Intuitívne som ho nazval Cyro a obom sa to zapáčilo.
Na každé jedlo sa, poučený neblahými skúsenosťami z útulku, vrhal v obavách, že mu ho niekto zožerie pred ňufákom. To sa odnaučil rýchlo, ale s každým okoloidúcim psom sa chce silou-mocou socializovať. Či už hraním alebo bitkou. Čím väčší pes, tým väčšia šanca, že ho bude chcieť zmlátiť. Podarilo sa mu dokonca obnoviť mi starú zlomeninu, keď chcel dať do držky flegmatickému vlkodavovi. Navyše je rasista – keď vidí huskyho alebo dalmatínca, ide ich zabiť.
Jeho nespornou kvalitou však je, že je nerozbitný. To sa zíde, keďže najviac milovanou kamarátkou a platonickou láskou je štyridsaťkilová pitbulka. Keď ho pri spoločnom behu v plnej rýchlosti dotlačila k nárazu do smetného koša, večerné sídlisko naplnili srdcervúce výkriky bolesti. Myslel som si, že je minimálne dolámaný na desiatich miestach, má vnútorné krvácanie a skosí ho infarkt. Ale keď sa milý Cyrko spamätal zo šoku a prestal kvíliť, vyskočil na nohy, akoby sa nič nestalo. Ani nekríval. Rovnako, ako keď ho zrazilo auto. Ja už som ho videl v kafilérii a Cyrinko ostal akurát trochu otrasený.
Na celých tridsať sekúnd.
To je úžasný čas, keď vezmete do úvahy, že platnosť príkazu u neho trvá maximálne päť sekúnd. V prípade “nehryz” dokonca len dve sekundy a príkaz “neskáč” ignoruje úplne. Tá pojašená kengura je síce naozaj inteligentná, ale neuveriteľne svojhlavá a poslúcha len v prípade, že nemá nič dôležitejšie na práci.
Keď ide o jedlo, Cyro je nesmierne trpezlivý a motá sa mi pod nohami, kým naňho nezručím. Má dokonale nacvičený výraz tváre “som úbohý psíček, ktorého týrajú hladom” a ak ho nepoznáte, zaručene by to zafungovalo a kŕmili by ste ho dva dni v kuse.
Čoskoro bude mať dva roky a chovatelia sľubujú, že sa zmení, zvážnie a jeho oplašenosť zmizne. Na jednej strane sa už na to teším, lebo kormidlovať ho pri prechádzke je nápor na hlasivky. Na strane druhej, možno mi aj bude ľúto za časmi, kedy mi bol schopný dať ňufákom do zubov z výskoku…