Slimačie božstvo

Som skrz-naskrz mestské dieťa, ale povedal by som, že záhradu môjho súčasného bydliska znášam celkom dobre. Susedovie palmu si obľúbili obrovské netopiere, po rozpálenom plechovom plote sa prechádza vypĺznutá mačka, vtáky majú v našej záhrade kúpalisko, po dlaždiciach sa obrovskou rýchlosťou mihajú drobné jašterice. Hotová idylka. Žiadne jedovaté pavúky a nebezpečné hady. Najväčším postrachom som tam, prosím pekne, ja.

Odkedy som sa zbavil povinnosti písať, vrátila sa mi chuť písať, a s ňou aj tvorivé záchvaty. To vám mozog pracuje na plné obrátky, prsty lietajú po klávesnici, aby stíhali. Skôr či neskôr sa táto koordinácia naruší a vtedy, sotva si uvedomujúc, čo robím, vstanem, vyjdem von, chodím hore-dolu po záhrade, šomrem si popod nos, opakujem dialógy, hľadám lepšie slová.

V ten večer to nebolo inak, korzoval som hore-dolu, ignorujúc netopiere, čo šuchotali vedľa.

Do reality ma vrátilo až príliš hlasné zachrapčanie a nepríjemný pocit, že som práve rozšliapol slimáka. Posvietil som si pod nohy príručnou baterkou na kľúčoch.

Ehm, naozaj som rozšliapol slimáka. Po zvyšok večera som sa do záhrady neodvážil a ráno s ľútosťou odpratal úbohú mŕtvolku. Pár nasledujúcich večerov som si dával sakramentský pozor, kam stúpam. Prišla však bezmesačná noc, ďalší tvorivý záchvat, pár neopatrných krokov a ďalší slimák sa stal obeťou mojich papúč!

Môj naplno fičiaci mozog viac nepotreboval. K nevábnym pozostatkom slimáka číslo 2 sa priplazila jeho bedákajúca manželka. “Elliot!” vykríkla zúfalo a pustila sa plakať. “Čo si nám to len urobil! Čo si to len urobil!”

“Ako samovražda to nevyzerá,” poznamenala vecne jej matka, ktorá pre túto príležitosť dokonca vyliezla z ulity, aby jej ten pohľad neušiel.

“Taký mladý, taký mocný!” nariekala jej dcéra a obrátila očné tykadlá k nebu. “Prečo? Ach, prečo?”

“Všetci tam musíme, Florence,” pripomenula jej matka a so zaľúbením sa dívala na rozdrvené telo svojho zaťa.

“To nie je spravodlivé,” trucovala Florence. “Bol to dobrý slimák! Nikomu neublížil!”

“Bol to neznaboh,” odsekla stará slimáčica. “Rovnako ako ten bláznivý starý George. Minulý týždeň sa mu stalo presne toto isté! Ja som to vravela!” dodala spokojne.

Stál som nemohúco nad nimi. Chcel som sa ospravedlniť nešťastnej Florence a vysvetliť jej, že to bola nehoda. Nie som žiadne božstvo, o slimáky sa nestarám a už vôbec ich nezašliapavam z nejakého dôvodu. Lenže – ako to vysvetlíte slimákom?

Florence preplakala zvyšok noci. Jej matka sa vrátila do ulity, vytiahla modlitebnú knižku a spokojne sa uisťovala, že jej zašliapnutie nehrozí.

A ja som sa utiahol naspäť do izby a dumal nad tým, čo si o mne môžu myslieť mravce, ktoré chodia na vodu do kuchynskej výlevky a raz za čas ich zmetie prílivová vlna z umývaných riadov. Musia žiť v presvedčení, že sú neskonale hriešne.


Komentáre