Niektorí ľudia sú hotovými deťmi šťasteny. Fascinujúce je, že o tom častokrát ani nevedia. Napríklad moja šéfka – teda jedna zo šéfov, keďže miestami mám pocit, že ma dirigujú ešte aj miestne šváby.
Podchvíľou ktosi vbehne do môjho kráľovstva medzi umývadlom a Distribútorom Rovnomernej Mastnoty a hodí požiadavku umyť, očistiť, vyniesť, odniesť, zaniesť. Ani do pekla ich nemôžem poslať, lebo sa tak usmievajú. Teda okrem naposledy spomínanej barmanky-kuchárky, ktorá si pre mňa vydelila špeciálny výraz, ktorý inak venuje iba čomusi strašlivo nechutnému, čo sa jej prilepilo na podrážku a vôbec z toho nie je nadšená.
Ale naspäť k onej šéfke – dnes len o vlások ušla vražde. Pritom je to vcelku milá postaršia pani. Ale bola v zlom čase na zlom mieste. V kuchyni pred záverečnou, aby som bol presný. Zbieralo sa to celý deň. Okrem stabilnej paľby požiadaviek všetci robili všetko pre to, aby mi v ich plnení bránili. Boli chvíle, keď sa tam tiesnili traja a ja som musel čakať, kým sa priestor uvoľní, aby som sa mohol venovať tomu, za čo ma platia.
Nosenie čerstvých zásob po klzkých schodoch bolo ďalším bodom, zatiaľ čo na mňa moja favoritka zhora hulákala, aby som rýchlo umyl plechy. Usúdil som, že plechom na rozdiel od polročných zásob zmrzliny nehrozí okamžitá skaza, tak som ju kamsi narval a utekal hore umyť plechy. Keď som skončil, barmanka-kuchárka na mňa pozrela ako na debila a sucho oznámila, že už ich nepotrebuje.
Blížiacu sa záverečnú som preto vítal ako spasenie. Konečne sa kuchyňa vypratala a ostal som proti úctyhodnej špine sám s mopom. Ignorujúc jajkanie chrbta som sa teda pustil do boja. Vtedy šéfka priťapkala a s odsudzujúcim pohľadom mi vysvetlila, že to robím zle a kuchynská dlážka si žiada množstvo vody. Plesk! Nasosaným mopom mi predviedla, ako sa to má robiť, vody skoro po členky – ibaže na jedinom mieste, kde som počas umývania mohol stáť bez rizika, že sa pošmyknem a nabodnem na najbližší nôž.
Prišlo na rad korčuľovanie a môj tlmený, no precítený dialóg s dlážkou. Už som končil, keď opäť preplachtila okolo a figliarsky sa opýtala: “Však si ty nikdy nepracoval v kuchyni?”
To bolo už príliš. Civel som na ňu bez pohnutia – to sa ma pýta celkom vážne? Pred očami mi prebehol celý život, všetky školy, kurzy, roky praxe. Celé pásmo končilo obrazom, ako vstávam z lavice a počúvam rozsudok v mene koruny.
Teta si moju reakciu vysvetlila nesprávne a zopakovala svoju otázku pomalšie. Akosi som vyjachtal: “Nie, ja som naozaj nikdy nebol umývačom riadu.”
“Myslela som si to,” prikývla a spokojná s bystrosťou svojho profesionálneho úsudku odplávala zatopenou kuchyňou preč. Netušila, že práve som uvažoval, či ju utopím vo vedre, zadusím mopom, alebo schmatnem najbližší predmet a podľa toho, čo to bude, ju príslušným spôsobom znesiem zo sveta. Prenasledovať ju po mokrej dlážke nemalo význam, sotva som sa udržal na nohách, tak som sa napokon vrátil k mopu a trošku hystericky som sa smial.
Predstava, že si ma zajtra predvolá najvyšší šéf a s vážnou tvárou mi oznámi, že na pozíciu kitchen hand nemám dosť skúseností a musíme sa rozlúčiť, to len korunovala. To by už bol tuším môj najzábavnejší zážitok z celého austrálskeho pobytu.
Ale prísť o prácu by ma mrzelo. Teda nie kvôli samotnej práci, ktorá je úplne na hovno. Kde by som však získal taký kvalitný a výdatný zdroj hysterického humoru?