Tak, a je to tu. Tvrdý a neférový zápas medzi mnou a austrálskymi zamestnávateľmi skončil remízou. Pochopil som, že s mojou minulosťou, statusom a národnosťou je remíza to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť. Stav 1:1 má podobu mojich znížených nárokov a zvýšenej ochoty zamestnávateľov. Suma sumárum: áno, je zo mňa hrdý pomocník v kuchyni.
Už som spomínal, ako veľmi nenávidím umývanie riadov? Nech sa páči, už je to mojou hlavnou pracovnou náplňou. Že fyzická práca a ja sa nevyskytujú na jednom mieste? Už áno. Čo človek neurobí z čírej frustrácie!
Životopis? Motivačný list? Prosím vás, chráňte naše lesy a nenamáhajte sa zbytočne. Jediná schodná cesta je cez známych, priateľov, spolužiakov a podobne. Aj keď je to možno danajský dar, ale potešenie z toho, že mám prácu a pár doláčov navyše, je na druhej miske váh.
Čo teda robím: umývanie riadu, umývanie riadu a umývanie riadu. Výborné na scvoknutie, preto treba vypínať mozog. Tešil som sa, že kuchyňa dotyčného podniku má umývačku. Naivná duša! Umývačka je v skutočnosti Distribútor Rovnomernej Mastnoty, model 2.0. Čo tiež čakať od pekelného stroja, ktorému v útrobách behá stále tých istých päť litrov celý deň a jeden prací cyklus trvá asi päť minút. Takže všetko, čo aj po pobyte v tomto zariadení ostáva špinavé, čiže takmer všetko, treba ešte dočistiť.
Veľhory plechov, stĺpy tanierov, kopy obrovských mís a predovšetkým – neuveriteľné množstvo plastových vedierok, kontajneríkov, kontajnerov a podobných nádob. A keby som sa nudil, vždy sa niečo nájde – čistiť kukuricu, cibuľu, uvarené vajcia, nosiť veci z bodu A do bodu B, vykladať zásoby, upratovať dvor, večer zametať a umyť celú kuchyňu. A práve tam spočíva bolestivosť onoho zamestnania. Moje telo mi radostne pripomína, že už nemám osemnásť. Ako keby som potreboval dôkaz!
Opis tých činností vyzerá celkom nevinne, ale skúste si to. Ale najhoršie je niečo iné. Nemám síce za chrbtom zamračeného čínskeho kuchára, naopak, celá posádka je austrálska – a to je ten problém. Ak ste ešte nepočuli echt austrálčinu, asi nepochopíte. V spojení s kuchynským žargónom, ktorý by som teoreticky mal ovládať, je výsledkom to, že mi musia všetko dvakrát opakovať a aj tak miestami nechápem. Čo myslíte, kam to vedie? Správne, na tvári mám permanentný teľací výraz a posádka kuchyne ku mne prehovára trpezlivým hlasom určeným pre debilov.
Ale inak sú na mňa milí. Teda okrem multifunkčnej barmanky-kuchárky, ktorá sa občas tvári, že ma vezme najbližšou panvicou po hlave. Vzhľadom na rozmery a váhu dotyčnej panvice by to bol zrejme môj posledný kontakt s akoukoľvek kuchyňou.
Ostatní sa na mňa usmievajú a nikto z ničoho nerobí tragédiu. Zhoria tri pekáče slaniny? No worries, dáme na ňu na druhý raz lepší pozor. (No bodaj by ich to trápilo, keď ja musím potom tie pekáče drhnúť!) Pohodový aussícky postoj k životu sa mi celkom páči. Najmä keď korčuľujem po klzkej dlážke a oni to berú ako vítanú kultúrnu vložku.
Nech je ako chce, som rád, že tadeto sa moja kariéra uberať nebude. Ešte tri mesiace a hotovo. Ak teda vydržím. Nutkanie praštiť zásterou, zarevať “Seru na vás, jdu domů!” je miestami neuveriteľné.