Čím iným sa môžeme zaoberať 31. októbra, ak nie Dušičkami? Sviatok všetkých svätých, Pamiatka zosnulých, Halloween, skrátka v tomto čase ide výhradne o veci záhrobné.
Keď zalovím v pamäti, vyvstane mi niekoľko spomienok. V Komárne som u rodičov býval neďaleko cintorína a na tento večer som sa obzvlášť tešil. Spod stromov zakrývajúcich cintorín zhora tlmene preblikávalo svetlo sviečok a vyzeralo to tajomne a trochu strašidelne. Z neznámych príčin to vo mne evokovalo filmy, v ktorých sa na cintoríne stane čosi neblahé – a vždy je pritom hrôzostrašné svetlo.
Krajšie to však bolo priamo na cintoríne – pre mňa vo svetle tisícok sviečok stratil akúkoľvek pochmúrnosť. Naopak, zdal sa mi krásny, zaujímavý a nesmierne malebný.Okrem žltého mihotavého svetla najviac fascinoval ten pomalý ruch. Cintorín priam pretekal živými ľuďmi, ktorí prišli zapáliť sviečky mŕtvym ľuďom. Hlava na hlave, v tesnejších uličkách museli šliapať po kamenných obrubách hrobov, aby sa o seba nepotkýnali. A to všetko potichu, pomaly, bez náhlenia.
Narušenie tej mierne patetickej, ale inak veľmi sviatočnej a pohodovej atmosféry predstavoval zraz s inou kultúrou. Cigánske hroby hneď za domom smútku obsypali príbuzní, známi aj neznámi, vytrvalo vysedávali a postávali, sem-tam si niečo zobli. Najnepochopiteľnejšou časťou ich rituálov však boli spevy. Teda ani nie samotné spevy, ale fakt, že ich mali vopred nahraté na páske a púšťali ich dokola z magnetofónu. To ma trochu rozčuľovalo. Nech si spievajú, však im to ide a tie žalospevy sú pekné. Ale z magiča?
V živej pamäti mám aj súťaženie niektorých šialených pozostalých o to, kto posledný príbytok svojho zosnulého zhovädí čo najviac. Husto vysádzané sviečky, záplavy umelých a neuveriteľne nevkusných kvetov, plastikových vencov, ktoré boli schopné privodiť ľahkú žalúdočnú nevoľnosť… A samotní mŕtvi sa na to zhora dívali a klopkali si na čelo. Aspoň dúfam…
V týchto dňoch si však najviac pripomínam tortovnicu. Pod ústredným krížom uprostred cintorína na Dušičky správca umiestnil stojan na sviečky v tvare nízkej a širokej poschodovej torty. Na nej sme vždy zapálili sviečky pre svojich mŕtvych, ktorí boli pochovaní inde. Tento rok som si z ničoho nič naplno uvedomil, že všetkých svojich mŕtvych mám inde a neostane mi nič iné, len si nájsť nejakú obdobu tortovnice v Bratislave.
Doteraz som to riešil tak sporadicky, vždy na inom bratislavskom cintoríne. Keď som nenašiel obdobu tortovnice, zapálil som sviečku na hrobe, ktorý mi bol sympatický a nevyzeral, že by si naň niekto spomenul. Keď som sa nad tým teraz zamyslel, usúdil som, že je to dobrý zvyk a budem v ňom pokračovať. A želať si, aby som ešte veľmi, veľmi dlho nemal komu zapaľovať sviečky na bratislavských cintorínoch.