Kategória: Ľudia, veci a javy

Neuveriteľne dômyselné, opakujem si, keď študujem anatómiu a fyziológiu mužského pohlavného ústrojenstva. Napriek tomu, že jedno vlastním, v živote mi nenapadlo, ako geniálne je zostavené.

Odkedy som (aspoň sám pred sebou) dokázal existenciu ponožkového démona, začal sa mi vyhýbať. Najskôr preto, že v túžbe po ďalšom nezvratnom dôkaze som pozorne sledoval pohyb oných kusov odevu.

Popolušky tohto sveta jasajú – opäť raz prečúrali princezné. Popolušky tohto sveta ešte nepochopili, kam sa svojím víťazstvom dostali.

Myslím, že nie som absolútny tupoň, ale na endoplazmatické retikulum jednoducho nestačím. Trvalo mi štyri dni, kým som na to prišiel.

Kým sa dostanem k pointe, musím to vziať okľukou cez môj imunitný systém. To aby ste lepšie porozumeli, ako sa stalo, že som o druhej v noci obhrýzal uši čokoládovému zajačikovi.

Takto: nepatrím k tým, čo sa rozčuľujú nad násilím a morbídnosťami v rozprávkach. Ale toto ma predsa len trochu šokovalo.

“Však vás život naučí,” krákali naše staré mamy, keď sme radostne ignorovali ich dobre mienené rady, aby sme nezapíjali čerešne.

Počul som to už tisíckrát: smoliari neexistujú, to je všetko len v našej hlave. A viete čo? Vôbec to nie je pravda. Ľudia-smolničky existujú. Priťahujú smolu ako magnet.

Jedna stará definícia hovorí: Domov je tam, kde je tvoje srdce a zubná kefka. Dnes sa cítim trocha zneistene. Zubnú kefku si nosím so sebou.