Kategória: Ľudia, veci a javy

Akosi sa vžilo, že stretávky niekdajších spolužiakov zo strednej školy sa uskutočňujú v päťročných intervaloch. Čo je vlastne celkom inteligentné.

Najlepšie nápady sa rodia na záchode, to je rokmi overená skúsenosť. Ale v poslednom čase zisťujem, že najneočakávanejšie myšlienky ku mne prichádzajú – na balkóne.

Ten nepekný chlapík napredoval krokom sebaistého obrneného transportéru, a keby to náhodou niekomu ušlo, jeho zarputilý a krajne nepriateľský výraz na tvári, čo by bola ozdobou ktoréhokoľvek masového vraha, by donútil ustúpiť aj stenu.

Zvoní telefón. – Ahoj, ideš na výbor? (je to kolegyňa z istého denníka) – Na aký? – No zdravotnícky predsa! – A kedy je? – Teraz, o chvíľu zasadajú.

Síce viem, že sa dá existovať v civilizácii aj bez internetu, ale radšej to neskúšam. Je to asi o niečo menej škodlivá závislosť ako kopa ďalších, ale načo riskovať absťák?

Medveďa Bruna, ktorý sa päť týždňov pohyboval na trase Nemecko – Rakúsko, zastrelili v pondelok v ranných hodinách v Bavorsku. Rakúske aj nemecké médiá ho viackrát označili za problémového a nebezpečného. Že prečo? Lebo medveď!

Je teplo. Presnejšie povedané, je TEPLO. Vzduch sa mení na akúsi zvláštnu hustú hmotu, v ktorej len s biedou nájdeme kyslík. Slnko praží ako zmyslov zbavené a na každý mrak sa dívame takmer ako na spasiteľa.

Snáď v každom meste sa pohybuje určité množstvo ľudí, ktorí pútajú pozornosť. Také výstredné miestne postavičky, ktoré každý pozná a neodmysliteľne patria ku koloritu mesta. Pritom nie vždy ide o rozkošné zjavy typu Schöne Náciho.

Kde sú tie krásne časy, keď duševne chorých odvádzali v zvieracích kazajkách do blázincov? Bolo to jasné a krásne. Duševne chorých držali v nehumánnych podmienkach za mrežami a svet bol jednoduchší.

Po opustenej prašnej ceste v mojavskej púšti pochoduje krajne nepravdepodobný zjav. Značne korpulentná Bavorka v tradičnom odeve vrátane klobúčika s pierkom cupitá na opätkoch a za sebou vlečie kufor.