Keď sa obzriem

Spomínam si na jednu pani profesorku, ktorá nám s vážnosťou veštice Kasandry raz (skôr však asi trikrát) povedala: “Ešte budete raz s nostalgiou spomínať na stredoškolské časy, ako vám bolo dobre. Až sa budete chcieť vrátiť!”

Dnes, s plnou vážnosťou slušných pár rokov, ktoré od tých čias uplynuli, môžem smelo vyhodnotiť pravdivosť tejto predpovede. A to veľmi stručne a jednoznačne: Prd baraní!

Asi som zaočkovaný proti spomienkovému optimizmu. Pri predstave, že by som sa mal vrátiť v čase, ma obchádzajú mrákoty. Akosi neviem vytesniť z pamäti všetko nepríjemné, bolestivé a smutné. Jednoducho nie. Som rád, že je to všetko za mnou a nemusím sa k tomu už nikdy vracať.

Dobre, viem si predstaviť jednu výnimku, pre ktorú by som bol ochotný vrátiť sa v čase: využiť príležitosti, ktoré sú mi už teraz kvôli veku uzavreté. Veru, už som dôkladne von z kategórie mladých. Síce v plnom rozkvete a pri troche šťastia a zdravia aj do budúcnosti plný síl, ale už definitívne nie mladý. To jediné mi môže byť ľúto.

Nuž ale, nikto nemá šťastie tridsaťročných skúseností v dvadsaťročnom tele. Tak sa tým nebudem trápiť. Radšej sa budem venovať súčasnosti. Lebo keď sa obzriem, naozaj tam nie je nič, pre čo by som chcel porušovať fyzikálne zákony.


Komentáre