Milé deti,
priznám sa, že viem príliš málo na to, aby som si dovolil niečo vám radiť. Jedno mi však nedá pokoja a musím to povedať.
Viete, vaši rodičia, široká rodina, učitelia v škole – tí, čo vás vychovávajú, sa niekedy skrátka mýlia.
Napadlo mi to, keď som pozeral večerné správy. Nejaký váš vrstovník tam vykonal čosi záslužné a bol to disciplínovaný a športovo založený chlapec. Nejaká staršia devucha tam vyzdvihovala jeho charakterové vlastnosti a spôsob života, pričom ako obrovské plus uviedla, že nesedí niekde pri počítači.
Sedieť pred počítačom je novodobý smrteľný hriech, na stupnici kdesi medzi krádežou a lenivosťou. Kto sedí oproti monitoru a kliká myšou, je ten najväčší povaľač, pasívny konzument a v prípade, že si tam pustí nejakú hru, aj budúci masový vrah.
Áno.
A v tých istých správach, len o pár minút skôr, ktosi nariekal, že na našich vysokých školách končí málo technických a IT profesií. V preklade: presne tých, čo sedia pri tých počítačoch. Tak neviem, čo tá naša spoločnosť vlastne chce.
Zavedení herci často spomínajú, ako ich rodičia ohŕňali nosom nad konzervatóriom a umeleckými školami, že to je komediantstvo a mali by si nájsť “poriadnu robotu”. Dnes tí rodičia držia pysk, lebo ich deti im zo svojich nemalých komediantských honorárov prilepšujú k biednym dôchodkom z “poriadnej roboty”.
Ešte aj niektorí moji vrstovníci potvrdia, že v detstve ich rodičia vyháňali von a hromžili, že “furt majú nos v knihách”. To je sedenie pred počítačom spred dvadsiatich rokov.
Mal som nos v knihách a väčšinu pracovného času strávim čumením do počítača. Nesťažujem sa, najmä keď si uvedomím, koľko z tých chlapcov, čo sa vtedy k plnej spokojnosti svojich rodičov preháňali po ihriskách, je dnes nezamestnaných. A tí istí rodičia im nadávajú, že z nich nič poriadne nevyrástlo.
Skrátim to, kým vás zase niektorý z rodičov vymákne, ako čumíte do počítača: myslite na to, že sa môžu mýliť. A teraz vypnite ten krám a choďte umyť riady. Uvidíte, ako budú infarktovať a pátrať, čo ste vyviedli.