Matej vo Fantázii
Už som pomaly ani nedúfal, ale napokon to predsa len vyšlo. “To” je moja poviedka Matej, kmotrenec Smrti, ktorú ste tu mohli svojho času čítať.
Už som pomaly ani nedúfal, ale napokon to predsa len vyšlo. “To” je moja poviedka Matej, kmotrenec Smrti, ktorú ste tu mohli svojho času čítať.
Prečo, pre všetko na svete, sa moja interná sviňa aktivizuje týmto spôsobom? Prečo týram slušne vychovaných domorodcov, ktorí sa snažia byť ku mne čo najzdvorilejší?
Možno to znie neuveriteľne, samého ma to celkom prekvapilo, ale vôbec sa nevyhýbam písaniu na objednávku. Len tak z fleku si spomeniem na dve moje ďalšie diela, ktoré vznikli, pretože sa niekomu niekam hodili.
I stalo sa nevyhnutné. Keďže dokopy nič nerobím a furt je ma počuť, asi sa zo mňa stala célebrita. Normálne so mnou už aj rozhovory robia.
Včera, v piatok trinásteho, sa dym z ohňov vovalil do Melbourne. Mesiac sa sfarbil do červena, oznamujúc tragédiu.
Najväčší cintorín v Melbourne je zelenší – teda, bol by, keby nebol po uplynulých horúčavách úplne vyprahnutý. Znepokojivý je však ešte viac. Nie každý deň vidíte na vlastné oči, ako tragicky umiera pamäť.
Počul som to už tisíckrát: smoliari neexistujú, to je všetko len v našej hlave. A viete čo? Vôbec to nie je pravda. Ľudia-smolničky existujú. Priťahujú smolu ako magnet.
Veľmi zriedka sa dá filozofia celého národa zhrnúť do dvoch slov. Austrálčania to dokázali. “No worries” nie je len odpoveďou na poďakovanie, ale tiež výrazom pre súhlas.
“Vy ste manželia?” oborila sa na mňa teta v stánku Dopravného podniku Bratislava na hlavnej stanici. Ostal som v pomykove.
Jedna stará definícia hovorí: Domov je tam, kde je tvoje srdce a zubná kefka. Dnes sa cítim trocha zneistene. Zubnú kefku si nosím so sebou.