Bola to neskutočne lákavá príležitosť. Tenisová loptička na mňa tou príšernou zelenou farbou priam kričala. Ešte aj kontrastovala s antukou.
Samozrejme, cvoci ako ja hneď začnú premýšľať o živote za záclonami. Čo sa tam deje? Aké majú temné alebo hoci aj smiešne tajomstvá?
Minule som totiž len tak spontánne vymyslel, čo by sa mi po smrti páčilo.
Dovolenkové rezorty nevynikajú práve snahou umiestňovať niekam hodiny. Načo aj? Človek si tam prišiel oddýchnuť, nie sa naháňať.
Fungujem na predlžovačkách. Bývam totiž v relatívne starom dome, kde elektrické rozvody projektovali s myšlienkou, že v jednej domácnosti sa zase tak veľa spotrebičov nenájde.
Viete, prečo v Tata, ja chcem draka! bola vôbec prerastená sova? A ako vyzerá naživo?
Na obnovenom PegasCone som nebol fyzicky, ale aspoň virtuálne, v zastúpení. Opäť sa hralo Tata, ja chcem draka! a ešte aj v novinách napísali.
Predstavujem si televíznu hlásateľku, aké dnes už neexistujú. Sedí v štúdiu, perfektne nalíčená, po pravici vkusne naaranžovaná vianočná kytica či veniec so sviečkou.
Je to už naozaj stará pani, býva vo vedľajšom vchode. A chodí na prechádzky. Pravidelne. Podopiera sa barlami z oboch strán. A ide. A ide.
Nemali by ma niektoré veci už zlostiť, napokon, zvykli sme si na kadečo. Ale aj tak, raz za čas sa stane, že sa skrátka nakrknem.