Popoludnie s čínskym orchestrom a flórou

Je to neuveriteľné, ale po takmer štyroch mesiacoch v Sydney som až nedávno objavil Darling Harbour – miesto, ktoré, súc kedysi ničím nezaujímavým prístavom, sa stalo masívnou a masovou rekreačnou zónou, obľúbenou nielen medzi domácimi, ale aj medzi turistami.

Sústreďuje sa tu hneď niekoľko atrakcií – akvárium, menšia ZOO, výstavné centrum, park kultúry a oddychu, múzeá námornícke, dopravy a ktožehoviečoho ešte. V prístave okrem vojenskej ponorky kotví aj bezpočet ďalších lodí, ktoré vás vezmú na výhliadkovú plavbu, pozorovať veľryby, alebo vás jednoducho prepravia vodným taxíkom. Prepletá sa tade monorail a všade je plno reštaurácií a školských výprav.

Pľac, ktorý nesie hrdý názov “amfiteáter” sa tak naozaj môže iba volať, pretože s amfiteátrom má spoločné len to, že je tam priestor pre vystupujúcich a priestor pre divákov. V týchto dňoch (neviem, ako po ostatné dni, priznávam), tam majú vystúpenia školské kapely všetkého druhu. Mimochodom, je super sedieť tam, pojedať holandskú zmrzlinu, odháňať dotieravé čajky a počúvať mládežníkov, ktorí do svojho vystúpenia vkladajú dušu.

V jedno popoludnie som tak pozoroval ozajstný čínsky orchester – no, ozajstný. Boli z Číny, ale najstarší člen mohol mať tak dvanásť rokov, ak nerátame dirigenta. Okrem harfy boli zastúpené všetky nástroje obvykle prítomné v symfonickom orchestri. Dokonca klaviristka, ktorá nad tým klavírom príliš nevyčnievala, obsluhovala vo voľných chvíľach basový bubon.

Začali vo veľkom štýle – predohrou z Carmen, čo bola zlá voľba, pretože tam, kde sú západné uši zvyknuté, že sláčiky do toho mydlia, až struny praskajú, čínska mládež si len tak nežne pidlikala.

Napokon som ale rád, že som napriek tomu zotrval, pretože vzápätí prehodili na domácu tvorbu a to už znelo o dosť lepšie. No a po tomto navnadení bolo celkom jasné, kam ma zavedú moje kroky – do neďalekej Čínskej záhrady priateľstva.

Otvorená v roku 1988, má symbolizovať priateľstvo medzi Čínou a Austráliou. Neviem, v ktorej krajine končí šesťdolárové vstupné, ale nechajme to.

Záhrada je totiž naozaj krásna a keď si na podobné potrpíte, bude to lahoda pre vaše oči aj dušu. Trochu ma sklamala veľkosťou, ale napokon som jej to odpustil. Veď nejde o čínsky múr. Treba ju schodiť pomaly, zastavovať sa a vychutnávať si čarovné okolie. A ignorovať spoza stromov trčiace mrakodrapy, samozrejme.


Komentáre