Kategória: Ako sa mám

“Vieš, že po internete koluje tvoja nahá fotka?” napísala mi jedna dobrá duša. Zdúpnel som.

Bola to neskutočne lákavá príležitosť. Tenisová loptička na mňa tou príšernou zelenou farbou priam kričala. Ešte aj kontrastovala s antukou.

Minule som totiž len tak spontánne vymyslel, čo by sa mi po smrti páčilo.

Dovolenkové rezorty nevynikajú práve snahou umiestňovať niekam hodiny. Načo aj? Človek si tam prišiel oddýchnuť, nie sa naháňať.

Predstavujem si televíznu hlásateľku, aké dnes už neexistujú. Sedí v štúdiu, perfektne nalíčená, po pravici vkusne naaranžovaná vianočná kytica či veniec so sviečkou.

Takto pred rokom som bol ešte stále čerstvo doma. Aspoň mi to tak pripadalo, keďže som bol v neustálom šoku, z ktorého som sa dostával poriadne dlho. A ono je to už rok.

Z ničoho nič moje spomienky na Austráliu nabrali na farbe, intenzite zvuku a sú širokouhlé. Niekedy až musím zažmurkať, lebo mozog je niekde inde ako oči.

Po dva uplynulé roky mi narodeniny uplynuli len tak mimochodom. Zakaždým som bol príliš zaneprázdnený predchádzajúcimi búrlivými zmenami v mojom živote.

Viem, že niektorí horujú za to, aby sme vstali od počítača a išli do prírody. Nuž tak si choďte, obzvlášť teraz, brodiť sa po pás vo vode a biedne zahynúť v novovytvorených močiaroch.

Na poslušnosť a hrôzu mali bohovia vždy nejaké vhodné nástroje – blesky, schopnosť čarovať, oživovať mŕtvych a zabíjať živých. Novodobým bohom stačí čosi oveľa nenápadnejšie: pečiatka.