Má to byť jar a počasie nápadne pripomína jeseň. Som z toho namosúrený a všetko mi vadí.
Keď sa niekto dozvie, že odchádzam z Austrálie, prvá (a zakaždým šokovaná) otázka znie: “A to prečo?” Nuž, prečo… Ja ani nechcem, ale čo už mám robiť, keď ma odtiaľto vyháňajú.
Teda na to, že som nezamestnaný, som dosť zamestnaný. Už len hľadať si prácu je hotová práca na plný úväzok.
Pozerali na to ako sprosté a zjavne neboli z vývoja situácie nadšené. Kto by sa im tiež čudoval. Na paprčkách ich ten sneh musel riadne oziabať.
Počas tých pár týždňov štúdia sme sa toho dozvedeli veľa, ale ani tá záľaha informácií nezamaskovala jeden dosť nepríjemný fakt: všetko bola iba teória.
Uvarený, roztápajúci sa, polomŕtvy – to sú najčastejšie odpovede, ktoré v týchto dňoch dávam na všetečnú otázku, ako sa mám.
Vševedúca Konferencia biskupov Slovenska ma poučila, že kým som tu, nehrozí mi mravné spustnutie, zatiaľ čo v zahraničí sa zvlčím.
Môj spôsob sa dá označiť jedným slovom: komplikovaný. Prisahám, na čo siahnem, to sa nejako zašmodrchá a zapletie. Hocijaký plán si urobím, vždy vyjde inak.
Sedemnásty november som oslávil tak štýlovo, ako sa len dalo. Teda nie žeby som vzal na neprajných Austrálčanov vodné delo a trochu ich vyzvŕtal pelendrekom, to nie.
Doma som vykladal nákup, kochajúc sa mojimi krásnymi novými košeľami, siahnem po zvyšok – a z tašky na mňa pozerá takmer holý zadok. Áno, presne tento.
