Príbehy z kurína
(Vyzerá to ako reštaurácia, stoly, stoličky, hostia, decentný cigaretový dym, pobehujúci čašníci. Pri vedľajšom stole sú ale dve bidielka a dolieha ku mne rozhovor.)
(Vyzerá to ako reštaurácia, stoly, stoličky, hostia, decentný cigaretový dym, pobehujúci čašníci. Pri vedľajšom stole sú ale dve bidielka a dolieha ku mne rozhovor.)
Ja som to vedel! Tušil som, že jeden z najnevysvetliteľnejších javov nemá žiadne prirodzené príčiny! A konečne sa mi to potvrdilo!
Ak chcete žiť bohabojným životom, ale neviete sa k tomu donútiť, mám pre vás riešenie. Zadovážte si byt, ktorý potrebuje rekonštrukciu a pustite sa do nej. Otvorí sa pred vami obraz pekla
Neviem, či by sa neurazila, že som ju nazval babičkou… Ale nedá mi to. Na toto tajomstvo treba minimálne Troch pátračov, ak už nie silnejší kaliber.
Rada do života vždy zaváňa niečím nepekným. Väčšinou je to niečo, čo rozhodne nechcete počuť, prípadne je vám to úplne jedno.
Ľudský život korzuje po cestách, ktoré sú miestami neuveriteľné. Štyri dlhé roky som strávil v okolí Račianskej ulice, a zrazu sa tam vraciam vlastne nastálo.
Dobrodružstvá sprevádzajúce nadobudnutie bytu sú nekonečné a vo vynaliezavosti zápletiek tromfnú hociktorý televízny seriál. Napríklad taká prihláška na trvalý pobyt a získanie občianskeho preukazu.
Že ja nemám so sebou fotoaparát!!! Koľkokrát som si už takto povzdychol. Naposledy, keď som sa hnal šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou vo vlaku a popásal sa pohľadom na rozjarenom poli slnečníc.
Ten kreslený vtip som síce nikdy nevidel, ale často ho všelikde spomínajú. Nabetón ste o ňom už počuli. Stoja dvaja kozmonauti na Mesiaci pred raketou a jeden druhému hovoria: “Na mňa sa nedívaj, ja som ju nezamykal!”
Opatrne, akoby som sa bál, vyťahujem kľúč. Na chodbe je tma, sakra, neviem, kde je tu svetlo! Je to absurdné, bláznivé, ale netuším, ako si mám posvietiť na vzdorovitú zámku. Žeby sa mi triasli ruky?