Poďme spolu lietať!
Viedenské letisko je veľké, dôležité, ale medzi nami, sú tu len obchody a terminály. Niet si ani kam sadnúť, a tak tu v zastrčenej uličke sedím na zemi, čakám na svoj let a využívam wifi pripojenie.
Viedenské letisko je veľké, dôležité, ale medzi nami, sú tu len obchody a terminály. Niet si ani kam sadnúť, a tak tu v zastrčenej uličke sedím na zemi, čakám na svoj let a využívam wifi pripojenie.
Čože? Pocity? Ja nemám žiadne, ja som len unavený, vystresovaný, v jednom kole a neviem, či sa teším na Austráliu, ale celkom určite sa teším, až toto všetko bude za mnou.
Sedel som na pošte, v ruke obsah obálky, čo mi doporučene prišla z Viedne a ohúrene som sa uisťoval, že sa mi nesníva.
Zažmurkal som a rýchlo som si porátal zuby. Furt ich tam v dolnom rade bolo iba štrnásť. “Ale ja nemám osmičku,” namietol som neisto.
Ak sa úradníčke podarí zákerne vás zaskočiť, ste v keli. Ani dlhoročné skúsenosti vám nepomôžu, Šimľova kňažka vás nenechá vydýchnuť a spamätať sa, okamžite vám zasadí KO.
So psom mám dohodu, že pracujem do štvrtej a potom buď priletím domov, alebo mu zabezpečím babysitting, či skôr dogsitting. Len tak totiž je zaručená bezpečnosť parkiet pred strašlivou pomstou.
Obvykle hovorievam, že ak by onen faraón nebol posero a držal v zajatí Židov ešte chvíľu, prišla by posledná rana egyptská: dôchodcovia. To by už nerozdýchal.
Keď predávate byt a vaša existencia sa musí scvrknúť na dvadsať kíl povolených v lietadle, je to asi ešte horšie ako sťahovanie.
Vie ma nesmierne potešiť, keď dokážem ešte niekoho prekvapiť. V prvom rade seba. A potom celé svoje okolie. Niekedy je to ťažké a vyžaduje si to nesmierne úsilie a drsné opatrenia.
Nenápadne som sa dostal do veku, keď mi pripadá prirodzenejšie zanadávať si, že mi ujde električka pred nosom, ako sa rozbehnúť a chytiť ju. Však pôjde ďalšia.