“Penis,” povedalo rádio
a spôsobilo mi tak jediné zasmiatie za dvadsaťštyri hodín. Kamarát, čo ma viezol na letisko, prelaďoval stanice a medzi dvoma hitmi na rôznych staniciach sa akosi zmestilo to jedno slovo.
a spôsobilo mi tak jediné zasmiatie za dvadsaťštyri hodín. Kamarát, čo ma viezol na letisko, prelaďoval stanice a medzi dvoma hitmi na rôznych staniciach sa akosi zmestilo to jedno slovo.
Dám vám hádanku. Čo má spoločné sedemdesiatročný Srílančan a ja? Našepkám vám: obaja sme boli v Austrálii a už tam nie sme.
Keď sa niekto dozvie, že odchádzam z Austrálie, prvá (a zakaždým šokovaná) otázka znie: “A to prečo?” Nuž, prečo… Ja ani nechcem, ale čo už mám robiť, keď ma odtiaľto vyháňajú.
Teda na to, že som nezamestnaný, som dosť zamestnaný. Už len hľadať si prácu je hotová práca na plný úväzok.
Do schránky mi prišiel prvý vianočný e-mail. Áno, až teraz, ak nerátam rôzne pokútne ponuky, ktoré som si vôbec nevyžiadal. Neviem si predstaviť, komu by som tiež dal pod stromček Viagru alebo falošné rolexky.
Ak by som niekedy aj chcel zabudnúť, že som u protinožcov, oni mi skrátka nedajú šancu. Vždy a znova dostanem pocítiť, že tu je to hore nohami.
Ten austrálsky premiér je pekné číslo. Tento týždeň sa prevalilo, že svojim podriadeným vulgárne nadával. Ospravedlniť sa odmietol.
Jessica Watson mala smolu – na skúšobnej plavbe z Brisbane do Sydney, kde sa jej cesta mala oficiálne začať, sa po pár kilometroch zrazila s nákladnou loďou.
Austrálčania bežne hľadajú na každej zlej veci niečo dobré. Mne, kovanému Európanovi, to občas príde až čudné. Toľko skvelých príležitostí na pesimizmus – a oni hľadajú pozitívne stránky?
Pánske kluby už väčšinou poznáme iba z dobovej literatúry. Tiché a pokojné miesta, kde gentlemani trávili popoludnia a večery, čítajúc noviny, hrajúc karty, popíjajúc sherry alebo niečo podobné.