S poduškou Řípu pod hlavou
Ľudia sa menia. Tak napokon predsa! K lepšiemu či k horšiemu, alebo sa skrátka len na veci dívajú inak ako dajme tomu päť rokov dozadu.
Ľudia sa menia. Tak napokon predsa! K lepšiemu či k horšiemu, alebo sa skrátka len na veci dívajú inak ako dajme tomu päť rokov dozadu.
V Austrálii je práve zima a naplno tu zúria Svetové dni mládeže s temnou vyhrážkou osobnej účasti pápeža. To sú dve skutočnosti, ktoré takmer vylučujú, že by sa tu mohlo prihodiť niečo také ako pekný deň.
Našťastie, foťák bol galantný natoľko, že ráčil pri živote zachovať väčšinu fotografií z akvária a zoologickej záhrady špecializujúcej sa na austrálsku faunu. Tak pridávam aspoň tie.
Je to neuveriteľné, ale po takmer štyroch mesiacoch v Sydney som až nedávno objavil Darling Harbour – miesto, ktoré, súc kedysi ničím nezaujímavým prístavom, sa stalo masívnou a masovou rekreačnou zónou.
Na výber je samozrejme byt alebo dom. V porovnaní so slovenskými mestami je tu omnoho viac práve tých domov, čo je aj dôvod, prečo sa Sydney neustále rozrastá a prečo je doprava do mesta taká vyťažená.
Človek by si povedal, že som prišiel do civilizácie, kde služby fungujú a absurdnosti slovenského typu nehrozia. Škaredý omyl, deti moje.
Po dvoch mesiacoch by sa azda patrilo napísať viac aj o ľuďoch, ktorí tento kontinent obývajú. Lenže zároveň je to aj veľmi ťažké.
Po dvoch mesiacoch v Austrálii som konečne uvidel kengury! Teda nie iba jednu, a nie na obrázku! Naživo, bez plotu, keby sa mi zachcelo, môžem sa s nimi začať naháňať.
Môj organizmus ma musí nenávidieť až za hrob. Z konca zimy som ho preniesol do omračujúceho tepla a vlhka. Žiadna jar sa nekonala a leto trvalo necelý mesiac. Tak sa mi moje telo mstí.
Nebolo to nič neobvyklé, len ďalšia neobvyklá správa. Vo švajčiarskom meste Möhlin prudký poryv vetra zhodil kočík aj s dieťaťom rovno pod prichádzajúci vlak.